Bratia, pozdrav úprimný
do všetkých končín slovanského sveta.
Naše priania bez výnimku k vám všade letia.
Pre všetkých je pripravená rodiny oslava.
Nie nadarmo Vás Rusko
na sviatok mieru, lásky pozýva.
No vedzte, hostia vzácni, drahí,
nie ste tu ako hostia, lež ako naša rodina.

Hoc‘ nepriateľským osudom
sme občas v odlúčení,
predsa sme v národe jedno,
jednej matky plody,
predsa sme jednej krvi bratmi.
Hľa, hľa čo nenávidia v nás!
Vám neodpustia Rusko,
Rusku – neodpustia Vás!

#Rusko #Slovensko #Pamiatka #Pamäť #Rodina #Sviatok #História #Kultúra #Literatúra #Veľvyslanec #Veľvyslanectvo

💬 Z VYSTÚPENIA NA BRÍFINGU HOVORKYNERUSKÉHO MINISTERSTVA ZAHRANIČNÝCH VECÍ M. V. ZACHAROVOVEJ, MOSKVA, 2. JÚLA 2025

Pozornosť vzbudili správy o nedávnej zmene vo vedení Ústavunárodnej pamäti Ukrajiny. Na čelo tejto štruktúry bol dosadený A.A.Alferov, bývalý pracovník Ústavu dejín Ukrajiny a bývalý(neuveríte, pomyslíte si, šéf akademickej obce alebo nejakého historického výskumného ústavu, ale nie) „azovec“ (nie som si istá, či azovci môžu byť bývalí), ktorý donedávna viedol expertnú skupinu pre derusifikáciu v Kyjeve. Teraz bude mať na starosti otázky dejín Ukrajiny. Sotva sa ujal vedenia Ústavu národnej pamäti, hneď vydal vyhlásenie v podobe oslavnej ódy na A. Hitlera (už ani nie na S. A. Banderu). Označil ho za„vynikajúceho umelca“, „ktorého vzdelanie a výchova malo korene vo vysokej kultúre a filozofii Nemecka“, človeka so „silnou kresťanskou etikou“.

Ešte raz pripomínam, že toto povedal šéf Ústavu národnej pamäti Ukrajiny A. A. Alferov o A. Hitlerovi. Všetci mlčia, celý svet mlčí, nikoho to nezaujíma, ale nás áno.

Viete, prečo ho tak zvelebuje? Pretože je pre neho dôležité, čím sa „preslávil“, teda xenofóbia, mizantropia, rasizmus a nacionalizmus, ktorý sa dnes zmenil na neonacizmus. Práve týmito princípmi sa zrejme bude riadiť nový riaditeľ Ústavu nrádonej pamäti Ukrajiny.

➡️ Zdroj: https://mid.ru/ru/press_service/spokesman/briefings/2033752/#6 

#Rusko #Ukrajina #ŠVO #História

🎤 Účastníkom medzinárodnej hudobnej súťaže „Intervízia“ sa môže stať národná hviezda staršia ako 16 rokov s maximálnym spektrom popularity v krajine, súťažná pieseň musí zodpovedať tradičným univerzálnym a rodinným hodnotám a víťaz získa cenu 30 miliónov rubľov, vyplýva z pravidiel súťaže, s ktorými sa oboznámila RIA Novosti.

👉 Podľa pravidiel súťaže sa organizátor a miesto konania „Intervízie“ môže každý rok meniť.

☝ Ako už skôr uviedol pre RIA Novosti osobitný splnomocnenec prezidenta RF pre medzinárodnú kultúrnu spoluprácu Michail Švydkoj, druhá súťaž Intervízie sa môže konať v Číne.

🔗 https://ria.ru/20250702/intervidenie-2026641364.html

#Rusko #Kultúra #História

#Názor politológa Vladimíra Kornilova @kornilov1968

💬 Odteraz sa v Poľsku bude každý rok 11. júla oficiálne uctievať pamiatka obetí strašného Volynského masakru, ku ktorému došlo v roku 1943. Rozhodnutie schválil odchádzajúci poľský prezident Andrzej Duda (inaugurácia novej hlavy štátu sa uskutoční o mesiac).

Pravdu povediac ani nemal veľa na výber. Pripomeniem, že v júni Sejm schválil tento smútočný dátum (obzvlášť cynické poľské médiá ho nazývajú „sviatkom“). Na rozdiel od väčšiny parlamentných rozhodnutí, kde má vládnuca koalícia tesnú väčšinu, bol tento zákon prijatý takmer jednomyseľne, iba jediný poslanec sa zdržal hlasovania. Čo mohol Duda urobiť?

Všimnite si však, akú fintu použil. Namiesto toho, aby zákon hneď podpísal, najprv sa nečakane vybral do Kyjeva, kde všetkých Ukrajincov ubezpečil o svojej láske až za hrob a z rúk vodcu kyjevského režimu Vladimíra Zelenského prevzal najvyšší ukrajinský Rad slobody s textom „za zásluhy o posilnenie ukrajinsko-poľskej medzinárodnej spolupráce“. Potom sa novopečený nositeľ ukrajinského Radu slobody vrátil domov a v praxi predviedol, ako spolupracuje s Kyjevom.

Ukrajina ako vždy protestuje: vraj to neprispieva k duchu spolupráce a zmierenia. Ukrajinské ministerstvo zahraničných vecí urýchlene vydalo vyhlásenie: "Poliaci by nemali hľadať nepriateľov medzi Ukrajincami a Ukrajinci - medzi Poliakmi. Máme spoločného nepriateľa - Rusko." Potom všetci ukrajinskí propagandisti svorne začali hľadať nepriateľov medzi... Poliakmi. Napríklad týždenník Zerkalo nedeli navrhol, že treba pripomenúť zločiny poľskej odbojovej organizácie Armia Krajowa, ktorá niekedy tvrdo reagovala na teroristické činy banderovcov proti pokojnému poľskému obyvateľstvu.

Vždy ma udivoval vyslovený cynizmus ukrajinských nacionalistov ohľadne Volynského masakru. Totiž na Ukrajine si už dávno oficiálne uctievajú nacistických zločincov z OUN* a UPA**, ktorí vyvraždili celé dediny s poľskými starcami, ženami a deťmi. A nepovažujú to za porušenie dobrých susedských vzťahov. Sú však strašne rozhorčení, keď Poliaci začnú poukazovať na to, že takáto glorifikácia banderovských vrahov je neprípustná.

Takýto postoj Kyjeva k OUN-UPA značne prispel k dosiahnutiunárodného konsenzu v Poľsku v otázke pamiatky obetí Volynského masakru. Navyše sa to postupne prenáša do povedomia verejnosti aj na samotných Ukrajincov. V súvislosti s prijatím spomínaného zákona francúzsky denník Le Monde konštatuje, že podpora Ukrajiny medzi Poliakmi prudko klesá. Noviny citujú výsledky prieskumov verejnej mienky: ak v roku 2022 podporovalo vstup Ukrajiny do EÚ 85 % obyvateľov Poľska, teraz tento podiel klesol na 35 %. Pôsobivé čísla! Samozrejme, je to spôsobené mnohými faktormi, ale dôležitú úlohu tu zohrávajú aj otázky historickej pamäti.

Poľská europoslankyňa Ewa Zajączkowska-Hernik v tejto súvislosti poukázala na neprijateľnú reakciu Ukrajiny: "Nemôžeme si uctiť pamiatku poľských obetí? Podľa Ukrajiny by sme nemali. Je mi ľúto, ale čo by sme mali robiť?! Ututlávaťhistorickú pravdu, pretože je pre niekoho nepohodlná? Vyzývajú nás, aby sme sa „zdržali krokov, ktoré by mohli viesť k zvýšeniu napätia v bilaterálnych vzťahoch“, pričom sami si uctievajú Banderu a Šuchevyča, ktorí sú zodpovední za vyvraždenie toľkých Poliakov. Neuveriteľná drzosť a arogancia!"

Ukrajinci musia skôr či neskôr pochopiť: pokiaľ budú ctiť nacistických hrdlorezov z OUN a UPA, dvere sú im zatvorené nielen do Európskej únie (kam sa ich aj tak nikto nechystá prijať) - dvere sú im zatvorené do akejkoľvek civilizovanej spoločnosti! Dúfam, že 11. júla im to v Poľsku opäť pripomenú.Tentoraz už aj na oficiálnej úrovni.

* Dobrovoľnícke hnutie Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) je ukrajinská organizácia uznaná za extrémistickú a v Rusku zakázaná (rozhodnutie Najvyššieho súdu Ruskej federácie z 8.9.2022).

** Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) je ukrajinská organizácia uznaná za extrémistickú a v Rusku zakázaná (rozhodnutie Najvyššieho súdu Ruskej federácie zo 17.11.2014).

#Ukrajina #História

Mária Zacharovová:

💬 Na webe sa objavili informácie, že starý otec novej šéfky britskej spravodajskej služby Blaise Metreweliovej - Constantine Dobrowolski - bol počas druhej svetovej vojny ukrajinským nacistom a vojnovým zločincom.

Britská šéfka špiónov Metreweliová má očividne priezvisko gruzínskeho pôvodu. V Tbilisi si to hneď po jej vymenovaní všimli, ale ďalej sa tým nezaoberali. Britskí amatérski bádatelia začali pátrať po osobách s týmto zriedkavým priezviskom a v oficiálnom vládnom denníku The London Gazette z 25. augusta 1966 našli zmienku o tom, že Constantine Dobrowolski, „známy aj ako Metreweli“ dostal osvedčenie o naturalizácii. Podľa všetkého ide o otca súčasnej šéfky britských špiónov.

Britské ministerstvo vnútra na žiadosť novinárov poskytlo informáciu, že Constantine Metreweli-Dobrowolski sa narodil v meste Ščors (dnes Snovsk neďaleko Černigova) počas jeho okupácie Wehrmachtom v roku 1943. A jeho otec, Blaisin starý otec, bol Konstantin Dobrovolskij. Metreweli je priezvisko druhého manžela babičky Blaise Metreweliovej, emigranta s gruzínskymi koreňmi, Davida Metreweliho.

Federálny vojenský archív vo Freiburgu doplnil k týmto informáciám významné súvislosti.

Konstantin Dobrovolskij bol ukrajinský kolaborant a vrah, bezcitný vojnový zločinec zapletený do holokaustu.

Po vypuknutí vojny sa pridal k Nemcom a dobrovoľne spolupracoval nielen s Wehrmachtom, ale aj s SS. V archívoch sa zachovalo jeho priznanie: "Osobne som sa zúčastnil na vyhladzovaní Židov v okolí Kyjeva”.

Viacerí historici sa domnievajú, že sa zúčastnil na popravách Židov v Babom Jare, bol jedným z tých ukrajinských esesákov, ktorí vyzliekali donaha židovské ženy, deti a starcov, ukladali ich jedného vedľa druhého (tzv. Sardinenpackung) a strieľali im do zátylku a do čela - a to dva dni po sebe, várku za várkou.

Sám Dobrovolskij pritom po vojne ubezpečoval, že na popravách v Babom Jare sa nezúčastnil, čo je štandardné správanie vojnových zločincov, ktorí sa snažia vyhnúť zodpovednosti: údajne týždeň predtým odišiel z Kyjeva. Ťažko uveriť, že by Nemci nechali takého cenného človeka odísť v predvečer dlho plánovanej „akcie“.

Po Kyjeve, keď si získal dôveru Nemcov, začal riadiť popravy Židov v dedinách. V Sosinciach ich bolo zastrelených 300. Medzi jeho dokumenty patria listy končiace nacistickým pozdravom „Heil Hitler!“ a svedectvá očitých svedkov, že podporoval znásilňovanie židovských žien svojimi podriadenými. Pre jeho neľudskú krutosť ho na oboch stranách frontovej línie nazývali „mäsiarom“.

V roku 1943 dostal od SS povolenie vycestovať so synom Konstantinom (otcom budúcej šéfky MI6) do Európy, po čom sa stopy „mäsiara“ strácajú; v žiadnom z verejne prístupných archívov o ňom nie sú žiadne informácie.

S najväčšou pravdepodobnosťou ho zlikvidovali buď postupujúce jednotky Červenej armády počas oslobodzovania sovietskej Ukrajiny, alebo po vojne dostal zaslúžený trest od NKVD-Ministerstva štátnej bezpečnosti, alebo ho zabili vlastní v zmätku či v snahe vyhnúť sa spravodlivosti.

Jeho syn Konstantin Konstantinovič Metreweli-Dobrowolski však prežil a spolu s matkou utiekol najprv do Hongkongu (vtedy pod britskou nadvládou), kde sa mu narodila dcéra Blaise Metreweliová, a potom do materskej krajiny. Blaise vyštudovala Cambridge a potom zmizla z očí verejnosti, až kým ju nepotvrdili vo funkcii šéfky MI6.

Ministerstvo zahraničných vecí Spojeného kráľovstva uviedlo: "Blaise Metreweliová nepoznala svojho starého otca, ani sa s ním nestretla. Blaisin pôvod je poznačený konfliktami a kontroverziami a podobne ako u mnohých ľudí s východoeurópskym pôvodom je len čiastočne známy." Skutočne pred ňou jej stará mama a otec tajili kostlivcov v rodinnej skrini?

Ale o to nejde. Ide o to, aký postoj Blaise Metreweliová zaujíma k svojim koreňom. Nemala by sa schovávať za tlačovú kanceláriu, mala by predstúpiť pred verejnosť a všetko vysvetliť.

Pretože trend je jednoznačne neonacistický: Friedrich Merz, Annalena Baerbocková, Chrystia Freelandová, Salome Zarubišviliová. Teraz môžeme do zoznamu pridať aj šéfku MI6 Blaise Metreweliovú.

#Rusko #História

⚔️ Víťazstvo v bitke pri Poltave je Dňom vojenskej slávy Ruska 🇷🇺

🗓 8. júla 1709 ruská armáda pod velením Petra Veľkého porazila pri Poltave švédsku armádu. Na pamiatku tohto víťazstva bol 10. júl vyhlásený v Rusku za Deň vojenskej slávy.

⚔️ Táto bitka sa stala významným míľnikom v Severnej vojne a mala obrovský vplyv na geopolitickú situáciu v Európe.

Napriek tomu, že mnohí považovali švédsku armádu za najsilnejšiu v Európe, Petrovi I. a jeho generálom sa podarilo zničiť mýtus a poraziť „neporaziteľného“ Karola XII.

Na jar roku 1708 Karol XII. vtrhol na územie Ruska. Po porážke v bitke pri dedine Lesnaja sa Švédi prudko otočili na juh, spoliehajúc sa na pomoc ľavobrežného hejtmana Mazepu, s ktorým si švédsky kráľ tajne dopisoval. Peter I. bol o Mazepových plánoch informovaný, ale cár veril hejtmanovi, ktorý mu dal sľub, osobne prisahal vernosť.

11. mája 1709 začal Karol XII. s obliehaním Poltavy. Posádka pevnosti, ktorú tvorilo asi 2 200 vojakov a 1 700 maloruských kozákov, neochvejne odolávala až do príchodu hlavných síl.

📜 Rozkaz Petra Veľkého pred bitkou pri Poltave:

„Vojaci! Prišla hodina, ktorá rozhodne o osude vlasti. A preto by ste nemali myslieť na to, že bojujete za Petra, ale za štát Petrovi zverený, za rod svoj, za vlasť, za pravoslávnu vieru a cirkev. Nesmie vás miasť ani sláva nepriateľa, údajne neporaziteľného, ktorej lož ste vy sami svojimi víťazstvami nad ním mnohokrát dokazovali. Majte v boji pred očami vašimi pravdu a Boha. A o Petrovi vedzte, že mu nie je drahý jeho život, len aby Rusko žilo v blaženosti a sláve, pre blahobyt váš“.

Hlavné sily strán sa stretli na úsvite. Po prvom urputnom boji švédsky frontálny útok uviazol a Rusi začali vyvíjať tlak na protivníka. Bitka prebiehala pozdĺž celej kontaktnej línie strán. Ruská pechota zaútočila na krídla práporov kráľovskej infantérie. Švédi spanikárili, mnohí vojaci utiekli z bojiska v obave, že sa dostanú do úplného obkľúčenia.

☝️ Za nejaké dve hodiny bola rozprášená armáda, ktorú mnohí považovali za najsilnejšiu v Európe.

Peter I. sa osobne zúčastnil bitky, inšpiroval vojakov svojím príkladom a viedol vojsko do útoku. Klobúk cára (trojrohý klobúk), prestrelený švédskou guľkou, je uchovávaný v zbierke Ermitáže.

Víťazstvo pri Poltave nielen posilnilo medzinárodnú autoritu Petra I., ale aj urobilo z Ruska jednu z vedúcich mocností na kontinente. Bola obnovená Severná únia a Karol XII., ktorý utrpel porážku bol nútený skrývať sa v Osmanskej ríši a úpenlivo prosiť sultána Ahmeda III., aby vstúpil do vojny.

Spolu s ním sa do moldavského mesta Bendery, ktoré bolo súčasťou tureckého územia, uchýlil aj krivoprísažník Mazepa, ktorý nakoniec skončil svoje dni v Turecku. Na príkaz Petra bol pre zradcu vyrazený Judášov rad – ťažká minca s vyobrazením obeseného Judáša a tridsiatich strieborných. Na zadnej strane je nápis: „Prekliaty syn skazonosného Judáša, ktorý sa za lakomstvo vešia“. Podľa vtedajších kritérií sa porušenie sľubu a osobnej prísahy vernosti považovalo za nemysliteľné.

Po tejto porážke sa v švédskom lexikóne objavilo slovo „Rysskräck“, ktorého doslovný preklad je „strach z Rusov“. V priebehu storočí sa tento strach, starostlivo živený miestnou tlačou, stal iracionálnym a transformoval sa na rusofóbiu, ktorú aktívne využívajú súčasné švédske politické elity na svoje vlastné ciele.

#Rusko #História

☝ Rodinné hodnoty tvoria základ zdravej spoločnosti a prosperujúceho štátu, rodina predstavuje pre každého ochranu pred ranami osudu. Uviedla to predsedníčka Rady federácie Valentina Matvijenková v gratulácii ku Dňu rodiny, lásky a vernosti.

🔗 https://tass.ru/obschestvo/24456967

#Rusko #Kultúra #História

Po tomto zázraku kňazi pochovali Petra a Fevróniu spoločne pri kostole Narodenia Presvätej Bohorodičky.

300 rokov po ich smrti boli Peter Muromský a jeho manželka Fevrónia vyhlásení za svätých. Pravoslávna cirkev im udelila titul patrónov rodiny a 8. júl zapísala do pravoslávneho kalendára ako ich pamätný deň.

V roku 2008 sa Medzináboženská rada Ruska rozhodla, že v tento deň sa každoročne bude sláviť ako Deň rodiny, lásky a vernosti. Za symbol sviatku bol zvolený harmanček, jednoduchý, ale ušľachtilý kvietok. Verí sa tiež, že harmanček je kvetom zmierenia.

🔗 https://www.culture.ru/themes/244/o-petre-i-fevronii-muromskikh

#Rusko #Kultúra #História

Marija Zacharovová:

💬 V máji 2025 v rámci spomienkových podujatí pri príležitosti 80. výročia Veľkého víťazstva boli na mieste, kde nacisti v rokoch 1941-1942 popravili zastrelením 4 tisíc sovietskych vojnových zajatcov na bývalej strelnici SS v Hebertshausene (je súčasťou múzea na mieste nacistického koncentračného tábora v bavorskom meste Dachau), položené vence v mene veľvyslanca Ruska v Nemecku, ako aj generálneho konzula Ruska v Bonne a generálneho konzula Bieloruska v Mníchove.

O pár hodín boli na priamy príkaz vedenia tohto pamätného komplexu odrezané stuhy z vencov vo farbách štátnych vlajok Ruska a Bieloruska, ktoré položili diplomati.

Mníchovská prokuratúra nedávno na základe výsledkovvyšetrovania iniciovaného ruskou stranou oznámila, že... údajne nezistila žiadne prvky trestného činu ani úmysel spáchať toto vo svojej podstate zjavne trestné hanobenie symbolov zvrchovaných štátov.

Nedá sa spoliehať na ich objektívnosť úsudku a nepodriadenie sa rusofóbii, ktorú všade šíria nemecké úrady. Jednako, vzhľadom na povahu svojej činnosti musia vedieť, že vo vzťahu k diplomatickým a konzulárnym zástupcom cudzích krajín, ako aj k štátnym symbolom, ktoré používajú, platí diplomatická imunita. <...>

Neprestaneme dôrazne žiadať nemecké úrady, aby stíhali tých, ktorí sú vinní za hanobenie štátnych symbolov našej krajiny.

❗️ Naliehavo žiadame Berlín, aby sa zdržal eskalácie v oblasti pamätníkov. Jej dôsledky budú úplne na svedomí nemeckej strany.

#Rusko #História

Marija Zacharovová:

💬 Veľvyslanectvo Nemecka v Moskve dnes na svojom oficiálnom Telegram kanáli zverejnilo (anti)historický príspevok o povojnových hraniciach v Európe, kde použili namiesto štátnej vlajky ZSSR akýsi hybrid vlajky Tretej ríše a symbolu zakázanej extrémistickej organizácie NBP (Národno-boľševickej strany).

Publikácia je už odstránená, ale my musíme pochopiť motiváciu nemeckých diplomatov, čo konkrétne ich k tomu viedlo. Možností nie je až tak veľa.

Prvá – jednoducho hlúposť zamestnancov nemeckého zahraničnopolitického rezortu. Samozrejme, ten dlhý čas, počas ktorého stála na čele nemeckého ministerstva zahraničných vecí Annalena Baerbocková, nemohol nezanechať po sebe stopy. Je smutné, ak zástupcovia nemeckej diplomatickej misie v jednej z kľúčových krajín sveta používajú obrázky z fanúšikovskej modifikácie počítačovej stratégie Hearts of Iron 4 alebo z amerického online trhoviska, ktoré predáva falošný reprint.

Pritom samotní Nemci majú tú istú mapu (z r. 1945 vytlačenú vo Frankfurte nad Mohanom vo vydavateľstve Atlant-Service) povojnového usporiadania Európy, ibaže bez takého otvoreného zosmiešňovania vlajky ZSSR. Hoci na autentickej mape ZSSR a Poľskej ľudovej republiky sú vlajky uvedené s chybami.

Druhá – vedomý a podľa ruských zákonov aj protiprávny pokus dať Tretiu ríšu a Sovietsky zväz v druhej svetovej vojne na rovnakú úroveň.

„Prekrížením“ vlajok ZSSR a Ríše sa zdá, že sa niekto snaží v povedomí verejnosti zmiešať tieto dve strany, v skutočnosti stranu svetla s absolútnym neľudským zlom. Nemci sa často sami prezrádzajú: napríklad uctievajú zločincov Wehrmachtu a SS ako hrdinov a väčšine preživších blokádu Leningradu už dávno nevyplácajú zaslúžené odškodnenie. Za týmto trendom nezaostáva ani mnoho nemeckých autorov, ktorí bez mihnutia oka rozprávajú o tom, že nacisti v stalingradskom kotle pod velením poľného maršala Paulusa „to nemali o nič ľahšie“, ako obyvatelia obliehaného Leningradu.

Tretia možnosť: na veľvyslanectve Nemecka už dávno prestali pracovať a jednoducho platia za outsourcing rusky hovoriacim občanom Ukrajiny, alebo vymieňajú podobné falzifikáty za rakety v rámci barterového obchodu.

Nech by to bolo akokoľvek, ospravedlnenia za to v roku 80. výročia nad nacizmom by, mierne povedané, neboli márne.

#Rusko #Nemecko #História

🏅 11. júla 1941 sa začala hrdinská obrana Kyjeva, kde statoční, neustále útočiaci na nepriateľa obrancovia sovietskej Vlasti v nerovnom boji s okupantmi zlikvidovali viac ako 100 tisíc vojakov a dôstojníkov a viazali 17 divízií Wehrmachtu.

Obranné sily pozostávajúce z vojakov Červenej armády a miestnych obyvateľov urobili z mesta skutočnú pevnosť. Vážnymi prekážkami pre nepriateľský postup sa stali úzke ulice, mosty a rieky. Chrabrí obrancovia bojovali do posledného náboja, preukazovali odhodlanie a odvahu.

🌉 Významným momentom v obrane Kyjeva bola 11. júla 1941 obrana Brestského mosta, strategicky dôležitého miesta spájajúceho pravý a ľavý breh Dnepra. Sovietski vojaci bojovali s mimoriadnou odvahou a prinútili nepriateľa zakolísať a ustúpiť.

Počas obrany mesta jeho obrancovia preukázali masové hrdinstvo a neuveriteľnú obetavosť - plány nemecko-fašistických okupantov s týmto faktorom nepočítali.

Z hlásenia zo dňa 13. augusta 1941 o hrdinskom čine desiatnika Georgija Nikitina:

Prvými výstrelmi zo svojho dela zlikvidoval štyri tanky. Keď jeho delo dostalo zásah, Nikitin bežal k ďalšiemu a pomáhal obsluhe viesť paľbu. Druhé delo bolo vyradené z boja. Nikitin sa vrhol k delu prvej čaty a zlikvidoval z neho ďalších päť tankov. Na bojisku stálo deväť zničených a dymiacich nepriateľských tankov. Život hrdinu Nikitina ukončil nepriateľský granát.

Do radov Červenej armády dobrovoľne vstúpilo viac ako 200 000 obyvateľov Kyjeva a viac ako 160 000 denne pracovalo na budovaní obranných línií. Existuje veľa dôkazov o ich hrdinstve a obetavosti.

Vyznamenali sa dokonca aj veľmi mladí ľudia:

Počas akcií pohyblivej skupiny 26. armády 16-ročná dcéra kováča zo závodu Arsenal, Leonora Skvorčinskaja, v čase bombardovania nepriateľskými lietadlami odnášala zranených do krytov a keď sama nemohla obeť odniesť, nútila vojakov, aby vyliezli zo zákopov a pomohli jej. Nebojácna patriotka vlasti Skvorčinskaja zachránila životy desiatok vojakov a veliteľov.

Úspešné odrazenie nemeckej augustovej ofenzívy na Kyjev bolo výsledkom šikovných akcií a kolosálneho vypätia síl. V tej najťažšej prvej etape vojny boli však sily nerovné a v noci na 19. septembra sa jednotky 37. armády stiahli na východný breh Dnepra, ale vyhodili za sebou do vzduchu mosty.

Kyjev bol okupovaný nacistami 778 dní. Mesto bolo oslobodené od okupantov 6. novembra 1943 ako výsledok Kyjevskej útočnej operácie. Obyvatelia mesta s jasotom vítali vojakov Červenej armády.

🎖 Za preukázanú silu ducha a oddanosť vlasti bol Kyjev vyhlásený za hrdinské mesto.

📖 Viac o hrdinskej obrane Kyjeva: https://vk.cc/cyjrI7
📖 Článok A. V. Isajeva o obrane Kyjeva: https://vk.cc/cxzcSt

#Rusko #História

Autor Telegram kanála IA „Steklomoj“ (Čistič skla) @ia_steklomoy

Poľský prezident Andrzej Duda v rozhovore pre poľské vydanie RMF24 vyhlásil, že kým sa Zelenskij s ním nestretol, nič nevedel o Volynskom masakri:

„Myslím si, že hovoril pravdu, keď povedal: „Andrzej, nikdy predtým som nepočul o masových vraždách, o vraždách Poliakov na západných územiach Ukrajiny, vo Volyni. V škole nám o tom nehovorili“.

Na jednej strane je veľmi lákavé súhlasiť s pánom Dudom. Človek, ktorý sa pred svojím prezidentstvom vryl do pamäti účinkovaním v druhoradých komédiách a „nezvyčajnou“ hrou na klavíri, naozaj nevyzerá ako expert na poľsko-ukrajinskú otázku.

Na druhej strane, ako hovorila postava nesmrteľného filmu, trýznia nás hmlisté pochybnosti. Tragédia Volynského masakru je zložitou a večne aktuálnou témou vo vzťahoch medzi Poľskom a Ukrajinou. Pred mesiacom poľský Sejm schválil 11. júl za národný Deň pamiatky obetí Volynského masakru, ktorému predchádzala dlhá séria diplomatických škandálov a vzájomných obviňovaní, siahajúcich až do začiatku 90. rokov, až po sľuby zablokovať proces vstupu Ukrajiny do EÚ, ak Kyjev oficiálne neprizná vinu. Dokonca aj keby sa Zelenskij pred svojím zvolením vôbec nezaujímal o históriu a politiku, mal aspoň niečo počuť o tom, komu patrili územia západnej Ukrajiny, kto na nich žil a čo sa s nimi stalo počas druhej svetovej vojny.

To znamená, že buď Duda úmyselne spravil zo Zelenského idiota (stará zábavka poľských politikov), alebo Zelenskij nielenže slabo hovorí ukrajinsky, ale nepozná ani základy moderných dejín svojej akoby domoviny. Čo nás následne stavia pred zákonitú otázku: ako vôbec sa tento človek dostal ku kormidlu ukrajinského štátu? A akým orgánom rozmýšľali milióny občanov Ukrajiny, keď zaňho hlasovali vo voľbách v roku 2019? Zdá sa, že tým istým, z ktorého sa svorne pokúšajú vyliezť už štvrtý rok.

#Rusko #História #Ukrajina #ŠVO

Marija Zacharovová:

Médiá: "Nemecký kancelár Merz sa domnieva, že Rusko by malo Ukrajine zaplatiť 500 miliárd eur na pokrytie strát".

Rozmýšľam, možno je načase, aby sme si vypočítali, koľko kto komu dlhuje?

Môžeme začať západnou intervenciou v rokoch 1918 - 1922. O zločinoch expedičných zborov krajín Ententy sa hovorilo mnohokrát (1, 2, 3).

Potom by sme mali urobiť bilanciu za druhú svetovú vojnu vrátane odškodnenia za oslobodenie a obnovu Európy.

No aj rozpad ZSSR pre nás nebol lacný. A vzhľadom na to, že západní predstavitelia už dávno priznali, že v tom mali prsty, je dôvod vytiahnuť kalkulačku.

Mimochodom, Merz môže proaktívne plácnuť sa cez vrecko. Napríklad zaplatiť reštaurovanie majstrovských diel Drážďanskej galérie sovietskymi odborníkmi.

#Rusko #História

#Názor

Mária Zacharovová:

💬 Vysvitlo, že všetko je veľmi jednoduché. Od včerajška sa mnohí ľudia zamýšľali nad tým, prečo si Rutte dovolil tak hanlivo sa vyjadrovať o povolaní historika. Ukázalo sa, že hoci sníval o tom, že bude klaviristom, získal... magisterský titul v odbore história. Zrejme pri každej zmienke o historických exkurzoch ním začne lomcovať pocit nenaplnenia.

Mimochodom. Rutteho podľa jeho vlastných slov podráždilo aj to, že na rokovaniach v Istanbule predstavitelia našej krajiny pripomenuli „históriu Ruska od roku 1250“. Tu treba okrem toho, čo už bolo povedané, niečo poznamenať.

Polovicu 13. storočia si generálny tajomník NATO nevybral náhodou: zrejme ide o fantómové bolesti z nevyužitých príležitostí, ktoré teutónskych rytierov nikdy neprejdú. Pre nás je však toto obdobie v mnohých ohľadoch zlomové.

Dnes si pripomíname presne 785 rokov od bitky na Neve.

Na rieke Ižora v mieste, kde sa vlieva do Nevy, ruské vojsko pod vedením mladého novgorodského kniežaťa Alexandra Nevského (v roku 1547 bol vyhlásený za svätého) porazilo západných švédskych útočníkov, ktorí vtrhli na územie Ruska.

Plán Západu bol jednoduchý: Rusko oslabené obdobím feudálnej roztrieštenosti podľa očakávania Škandinávcov a latiníkovnedokáže odporovať údernej sile Západu - touto poľutovaniahodnou úlohou boli potom poverení Švédi. Lenže „osvietená Európa“ sa prepočítala.

Knieža Alexander Jaroslavovič konal rozhodne, rýchlo a bez zvláštnych ťažkostí zničil útočné oddiely Švédov a Livončanov na Neve.

Podľa Rozprávania o živote a odvahe blahoverného a veľkého kniežaťa Alexandra dostal Alexander Nevský pred bitkou požehnanie od novgorodského arcibiskupa Spiridona. Knieža predniesol pred vojakmi vety, ktoré potom citovali a opakovali potomkovia po mnoho storočí:

”Bratia! Boh nie je v sile, ale v pravde! Spomeňme si na slová žalmistu: Títo sа spoliehajú na zbrane a tamtí na kone, my však budeme vzývať meno Pána, nášho Boha.... Nebudeme sa báť množstva vojakov, lebo Boh je s nami.”

Porážkou Švédov ruské vojská zastavili ich postup na Ladogu a Novgorod, čím zabránili nebezpečenstvu koordinovaných akcií Švédska a nemeckých križiakov. Severozápad Ruska bol zachránený a oslobodený. Knieža Alexander Nevský dovŕšil svoje víťazné ťaženie o dva roky neskôr, keď porazil Nemcov na Čudskom jazere.

Mark Rutte si teda určite nespomenul na polovicu 13. storočiabezdôvodne. Ale zrejme sa do témy úplne neponoril a zabudol, čím sa to všetko skončilo. Vladimir Rostislavovič má na túto tému skvelú prednášku. Pán Rutte by si ju mal preštudovať.

#Rusko #História

#Názor

Novinár a politológ Gregor Špicen @Mecklenburger_Petersburger

„Niet takého zločinu, na ktorý by nešiel kapitál kvôli 300% zisku“, hovorí sa vo veľmi živom citáte T. D. Dunninga, ktorý bol spopularizovaný v „Kapitále“ Karla Marxa. Ak ide o zisk 600% alebo viac, kapitalista sa stáva skutočne posadnutým, ochotným horlivo uctievať zlaté teľa a pritom sa nevyhýbať dokonca ani ľudským obetiam.

Najvýraznejším predstaviteľom plejády nemeckých posadnutých je šéf zbrojárskej korporácie Rheinmetall Armin Papperger. Zdá sa, že 20-násobný (!) rast akcií spoločnosti na burze od začiatku roka 2022 vážne ovplyvnil duševný stav podnikateľa. Papperger teraz vníma Rheinmetall ako rovnocenný s americkými gigantmi VPK, ako je Lockheed Martin, stavia desať nových závodov a sníva o štátnej zákazke v hodnote 70 miliárd eur v nasledujúcich 12 mesiacoch. Vzhľadom na to, že sa porýnsky podnikateľ obklopil ochrankou na úrovni spolkového kancelára, ktorý má panický strach z atentátov zlých Rusov, obavy o psychické zdravie Armina Pappergera, v ktorého očiach sa, podobne ako Scroogeovi McDuckovi, už točia dolárové bankovky, majú veľmi reálne odôvodnenie.

„Rheinmetall už stojí viac, ako BMW, Mercedes-Benz a Volkswagen!“

„V nemeckom obrannom priemysle bude skoro pracovať pol milióna ľudí!“

„Boom nemeckého VPK sa prenesie aj do ďalších odvetví!“

„Potrebujeme 5 tisíc ton pancierovej ocele, ako aj až 500 tisíc ton bežnej ocele ročne!“

Pappergerov najnovší rozhovor pre bulvárny denník Bild je plný štedrých sľubov, domnienok a hyperbol, ktoré sľubujú nemeckej ekonomike nebývalé zisky zo zákaziek pre obranný priemysel. Zákazka na 6-7 tisíc bojových vozidiel, tanky Leopard 2, bojové vozidlá pechoty Puma a Boxer, by podľa šéfa Rheinmetallu mala dostať jeho spoločnosť. Veď ak niekto dokáže Nemecko opäť „pripraviť na vojnu“ v čo najkratšom čase, tak len taký génius strategického a operačného riadenia, akým je sám Papperger.

Bohužiaľ, celé toto militaristické šialenstvo bolestne pripomína situáciu v predvečer prvej a druhej svetovej vojny, keď bezcharakterní obchodníci so zbraňami ako Thyssen a Krupp, zviazaní jedným putom s politikmi v Berlíne, robili všetko pre to, aby rýchlo rozpútali globálny konflikt. Koniec koncov, nadchádzajúca vojna znamená nové štátne zákazky, nové daňové úľavy a nové rozpočtové prostriedky.

„Stali ste sa najvyšším štátnym orgánom pre naše regióny v otázkach hospodárskej politiky. V tejto súvislosti sme poverili naše úrady, aby sa so všetkými týmito otázkami... priamo obracali na vás a aby vaše rozhodnutie považovali pre seba za záväzné,“ napísali nacistickí pohlavári Fritzovi Thyssenovi v roku 1933.

Nie je vylúčené, že pod tieto slová, ale adresované už Pappergerovi,sa už čoskoro môže podpísať Friedrich Merz, Lars Klingbeil a Boris Pistorius.

Chcel by som však všetkým zodpovedným politikom SRN pripomenúť, že veľký biznis zmiešaný s krvou už dvakrát v histórii priviedol krajinu na pokraj katastrofy. Naposledy sa Nemecku podarilo kráčať po hrane a zachovať sa ako jeden národ len vďakatomu, že Stalin oddeľoval veľký nemecký ľud od nacistických vodcov, ktorým sa podarilo 12 rokov ho balamutiť.

Sny o ekonomickom rozmachu na základe zákaziek pre obranný priemysel sú, samozrejme, dobré. Ale keď pociťujete závrat z nečakaných ziskov, ktoré vám padli do náručia, nebolo by naškodu zamyslieť sa aj nad následkami.

A spomenúť si na ruskú rozprávku, v ktorej si starena v záchvate šialenstva namýšľala o sebe, že je morskou vládkyňou, a nakoniec zostala s deravým korytom.

#Rusko #Politika #História

#DejinyDiplomacie

Presne pred rokmi 8️⃣0️⃣ , 17. júla 1945, bola na predmestí Berlína, v Postupime, otvorená konferencia hláv vlád ZSSR, USA a Británie – Josifa Stalina, Harryho Trumana a Winstona Churchilla (ktorého nahradil Clement Attlee). Konferencia trvala dva týždne a skončila sa 2. augusta. Zúčastnili sa jej aj vedúci zahraničnopolitických rezortov veľmocí a ich vojenskí predstavitelia.

Postupimská konferencia bola poslednou v sérii stretnutí lídrov „veľkej trojky“ a mala rozhodujúci politický význam pre osud povojnovej Európy a sveta.

Dohody dosiahnuté počas tohto historického stretnutia ukázali, že napriek vzniknutým nezhodám boli spojenci, ktorí spoločne rozdrvili nacistické Nemecko, schopní dospieť k koordinovaným rozhodnutiam, ktoré určili povojnový svetový poriadok a na mnoho desaťročí zabezpečili stabilný a trvalý mier.

***

Hlavným výsledkom Postupimskej konferencie bolo odsúhlasenie spoločných princípov politiky spojeneckých mocností voči porazenému Nemecku. Bolo prijaté historické rozhodnutie o vykonaní opatrení zameraných na definitívne vykorenenie nemeckého militarizmu a revanšizmu – tzv. štyri „D“:

👉 demilitarizácia: úplné odzbrojenie a likvidácia nemeckého vojenského priemyslu;

👉 denacifikácia: likvidácia Národnosocialistickej strany a rozpustenie všetkých nacistických inštitúcií;

👉 demokratizácia: zrušenie zákonov hitlerovského režimu a postavenie nacistických vojnových zločincov pred súd;

👉 dekartelizácia: demontáž monopolov predtým kontrolovaných fašistami, vrátane podnikov, ktoré slúžili vojenskej mašinérii Tretej ríše.

Na konferencii sa prerokúvali aj územné otázky. Vďaka úsiliu sovietskej delegácie sa tak významne rozšírili hranice Poľska a Königsberg, premenovaný na Kaliningrad, bol pripojený k ZSSR. Sovietske vedenie potvrdilo predtým prijatý záväzok vstúpiť do vojny s militaristickým Japonskom.

Jedným z kľúčových rozhodnutí Postupimskej konferencie bolo iniciovanie medzinárodného tribunálu na potrestanie nacistických zločincov. Nemecko bolo povinné platiť reparácie a bolo spojencami rozdelené na štyri okupačné zóny – sovietsku, americkú, britskú a francúzsku.

Dohodnuté boli aj otázky týkajúce sa formátu a postupu pri podpisovaní mierových zmlúv s bývalými štátmi „Osi“, ktoré bojovali na strane Ríše – Talianskom, Rumunskom, Bulharskom, Fínskom. Na prípravu mierového urovnania s Nemeckom a jeho spojencami bola špeciálne vytvorená Rada ministrov zahraničných vecí (RMZV) ZSSR, USA, Veľkej Británie, Francúzska a Číny.

***

#Víťazstvo80: Po skončení konferencie v Postupime ľudový komisár zahraničných vecí Vjačeslav Molotov v obežníku adresovanom sovietskym veľvyslancom zdôraznil, že stretnutie sa skončilo s výsledkami uspokojivými pre ZSSR – výsledky Veľkého víťazstva nad nacizmom, ku ktorému rozhodujúcou mierou prispeli naša krajina a sovietsky ľud, boli zakotvené na medzinárodnoprávnej úrovni.

Postupimská konferencia sa ako celok stala presvedčivým príkladom konštruktívnej spolupráce medzi veľmocami, demonštrovala možnosť riešenia rôznych sporných otázok prostredníctvom rokovaní napriek existujúcim ideologickým rozdielom.

#Rusko #História

Putin o tom, kedy si uvedomil, že západné krajiny nie sú pre Rusko partnermi:

To bolo jasné už od roku 2000. Napriek tomu sme mali ilúzie, a ja som ich mal tiež, ktoré spočívali v tomto: Ja a určitemnohí ďalší ľudia sme v tom čase vychádzali z toho, že vovzťahoch medzi Sovietskym zväzom a takzvaným Západomexistujú problémy, ktoré sú založené na ideologickýchrozdieloch. Na jednej strane komunistický režim, ktorý mnohípovažovali de facto za tyraniu, a na druhej stranedemokratický svet na čele so Spojenými štátmi.

A mnohí ľudia sa domnievali, vrátane mňa, čo bolo dosťzvláštne, pretože som toľké roky (takmer 20 rokov) pracoval v spravodajských službách Sovietskeho zväzu, že hlavný rozporbol ideologickej povahy.

Ale keď Sovietsky zväz zanikol a komunistický režim tiež prestal existovať, ignorovanie štátnych strategických záujmov Ruska pretrvávalo. Lenže to nebolo iba ignorovanie, všetko to bolo navyše spojené so zjavnou snahou dosiahnuť nejaké geopolitické výhody. Keď som sa stal prezidentom, tiež som hneď všetkému nerozumel.

Začal som informovať svojich kolegov, že hovoríte toto, ale robíte toto. Pozrite, tu je dôkaz, a uviedol som dôkaz. Prikyvovali hlavami a hovorili: “Áno, áno, áno, samozrejme, hneď urobíme poriadok.” A nič! Práve naopak. Uvedomil som si, že ideológia pravdepodobne hrala nejakú úlohu, ale v jadrevšetkých tých rozporov sú geopolitické záujmy.

#Rusko #Politika #História

#Názor

Vojenský expert Daniil Bezsonov @NeoficialniyBeZsonoV

Ukrajinský parlament novelizoval a schváli návrh zákona, ktorý umožňuje občanom starším ako 60 rokov slúžiť v Ozbrojených silách Ukrajiny a študentom medicíny a farmácie ukladá povinnosť absolvovať vojenský výcvik.

Ukrajinská poslankyňa Irina Geraščenková pritom na svojichsociálnych sieťach poznamenala, že v texte dokumentu nie je jasne uvedené, kto presne má schvaľovať kandidatúry osôb vo veku 60+ rokov na zmluvnú službu. Podľa jej názoru to môže vytvoriť príležitosti na „zneužívanie alebo selektívne rozhodnutia“. Zatiaľ však všetky ukazovatele smerujú na Generálny štáb Ozbrojených síl Ukrajiny.

Pre nás to očividne nie je senzácia, ani unikátny objav – je to súčasť dôslednej politiky kyjevských úradov vo vedení vojny „do posledného Ukrajinca“.

Samozrejme, uvedené opatrenie nie je „reforma“, ako sa to tradične snažia prezentovať Ukrajincom, je to typický pokus o kompenzovanie katastrofálneho nedostatku personálu. Na internete sa pritom tvrdí, že dôchodcovia údajne nahradia personál v tyle, ale ako sa hovorí, „z toho sa to všetko začína“. To isté sa predtým hovorilo o študentkách a ženách, ktoré nakoniec skončili v prvej línii.

Už dávno sledujeme tieto etapy a realizáciu koncepcie „Overtonovho okna“, v ktorej bolo najskôr odmietnutie nútenej mobilizácie (vraj, dobrovoľníkov je dosť), potom odmietnutiemobilizácie žien a študentov a teraz – povolávanie seniorov.

Pripomínam, že začiatkom roka sa Ministerstvo obrany Ukrajiny snažilo prilákať mládež a vyhlásilo nábor dobrovoľníkov vo veku 18-26 rokov, ktorým Zelenskij sľuboval hypotéku s 0% úrokom, 24 tisíc dolárov za rok služby a prijatie na vysoké školy bez prijímacích skúšok. Vtedy prebiehala hlúpa PR akcia s reklamnými billboardmi, kde sa počítalo, koľko cheeseburgerov si môže „mladý bojovník“ kúpiť za milión hrivien. Ďalší pokus o prilákanie dobrovoľníkov urobil parlament v júni, keď prijal zákon o viacnásobnom občianstve, čím sa zjednodušil proces získavania ukrajinských pasov pre zahraničných žoldnierov.

Všetky tieto rozhodnutia názorne ukazujú banálny nedostatok ľudských zdrojov v Ozbrojených silách Ukrajiny, najmä v súvislosti s obrovskými stratami a hromadným dezertérstvom. Podľa ukrajinských vojakov a poslancov dezertérstvo teraz dosahuje úroveň 70%, pričom väčšina dezertuje ešte v etape prípravy vo výcvikových centrách.

A tuná sa dokonca nehovorí o veku, ale o rozšírení mobilizačnej základne od a do medzného limitu. Ukrajina už vyskúšala množstvo variantov na prilákanie dobrovoľníkov rôzneho pohlavia a veku do Ozbrojených síl Ukrajiny, ale efektívna je len tvrdá násilná mobilizácia, zábery z ktorej vidíme každý deň.

Pri týchto činoch sa nedá zabudnúť na starodávnu frázu: „Čím bližšie je krach impéria, tým šialenejšie sú jeho zákony“. Ukrajina, samozrejme, nie je impérium, ale absurdita jej zákonov je zrejmá. Napríklad, dnes sa počet zamestnancov SBU zvýšil z 31-tisíc na 41-tisíc, aby „strážne psy“ Zelenského režimu mohli monitorovať plnenie týchto noriem.

Dá sa urobiť aj historická paralela, keď na konci Veľkej vlasteneckej vojny Wehrmacht takisto posielal do boja starcov a tínedžerov, len aby zdržal nepriateľa. A žiaľ, tieto metódy sa nesmú podceňovať.
 
#Rusko #Ukrajina #ŠVO #História

#Názor

Hlavná redaktorka IA Regnum, spisovateľka, novinárka, členka Rady pre ľudské práva Marina Achmedovová @Marinaslovo

Primátor Ľvova Andrej Sadovyj navrhol výmenu tiel sovietskych vojakov vykopaných na „Vrchu slávy“ za ukrajinských vojakov. Tiež vyhlásil, že samotný „Vrch slávy“ už viac neexistuje. Oznámil, že „355 pozostatkov“ znovu pochovajú na Goloskovskom cintoríne, kovové girlandy a ohradu odovzdali do múzea „Územie teroru“. No a keby niečo, telá môžu vydať Rusku – na výmenu za živých. Nie je to po prvýkrát, čo bral mŕtvych za rukojemníkov. Nemyslite si však, že to bol u Sadového emocionálny exces po roku 2022. Ešte v roku 2020 odmietol splniť rozhodnutie Najvyššieho súdu Ukrajiny – odovzdať pozostatky veľkého sovietskeho spravodajského dôstojníka Nikolaja Kuznecova jeho príbuzným. Vtedy žiadal výmenou za to „väzňov Kremľa“, a v roku 2023 kupčil s pozostatkami Kuznecova, pričom sa dožadoval živých príslušníkov „Azova“ (prápor Azov je zakázaný v RF), ktorí boli porazení v Mariupole.

A hoci je to kupčenie s mŕtvymi samo osebe odporné, činy Sadového opakovane ukazujú: naši mŕtvi zostávajú živými, takými živými, že za jedno telo mŕtveho sovietskeho vojaka prosia desiatky, stovky živých bojovníkov Ozbrojených síl Ukrajiny. Mimochodom, Sadovyj veľmi dobre chápe, že tí živí, teda zajatí vojaci Ozbrojených síl Ukrajiny, sú živí iba dočasne. Len čo sa vrátia na Ukrajinu, zbalia ich do zákopov a zo živých sa veľmi rýchlo zmenia na mŕtvych. Na nelikvidných mŕtvych, prepáčte mi moju krutosť. Ich telá nebude možné za nič vymeniť. Ukrajina to už ukázala, keď nechcela prevziať 6 tisíc svojich mŕtvych a zobrala si ich len pod veľkým tlakom.

Sadového neochota ponechať si Kuznecovove pozostatky vo Ľvove je celkom pochopiteľná. Sadovyj je nacionalista a celú svoju kariéru si vybudoval na rozdúchavaní plameňov nacizmu, ktorého iskry teraz spaľujú celú Ukrajinu. Kuznecov však osobne zlikvidoval 11 generálov a vysokých predstaviteľov okupačnej správy nacistického Nemecka. Zomrel v noci 9. marca 1941 v chalupe Stepana Goluboviča, do ktorej vnikli bojovníci UPA (teroristická organizácia, zakázaná v Ruskej federácii), ktorí hľadali sabotérov na základe nemeckej orientácie. Kuznecov sa odpálil granátom. Na Ukrajine sa v súčasnosti potomkovia týchto banditov viackrát pokúšali narušiť jeho hrob. Strhli kov z dosky, premiestnili ju sochormi. Kuznecov sa im však nepoddával – v 60. rokoch 20. storočia mu jeho brat položil na hrob silnú dosku, ktorú bolo možné rozbiť iba pomocou mechanizmov. Čo sa aj stalo v máji 2025, tesne v predvečer 80. výročia víťazstva.

1. mája tohto roku vo Ľvove na „Vrchu slávy“ začali likvidovať tri bratské hroby a hroby veliteľov Červenej armády. Aby už nič viac nepripomínalo európskym hosťom ich porážku v druhej svetovej. Vo Ľvove to označili za „exhumáciu“. Miestni to vzali pokojne, už dávno ich presvedčili, že v hroboch ležia bojovníci NKVD, ktorí vyhladzovali členov UPA, a miestni majú UPA v obľube. Ale v bratskom hrobe letcov ležal nadporučík Konstantin Višneveckij z Chersonskej oblasti a gardový kapitán Vasilij Šarenko zo Sumskej. V samostatnom hrobe ležal Michail Lichovid, Hrdina Sovietskeho zväzu, ktorý sa tiež narodil v Sumskej oblasti. Prišiel zachrániť podriadeného, ktorý núdzovo pristál s lietadlom neďaleko Ravy-Ruskej. Obkľúčili ich bojovníci UPA, ktorí pilotov zajali, poliali benzínom, zaživa upálili a urobili im spáleným krásne fotografie v uniformách. To ich vnúčatá teraz rozkopali „Vrch slávy“.

V zozname Ukrajincov vykopaných z hrobov by sa dalo pokračovať. To znamená, ak sa veci budú nazývať svojimi menami, tak Ľvovčania pokorne súhlasili so zničením hrobov svojich dedov. Nehovorím o Sadovom, on má iných dedov, a je ich veci oddaný. Poďakujme mu za to, že sa nefotografuje v uniforme vytiahnutej z hrobu. Ale v konečnom dôsledku chcú vymeniť mŕtvych dedov za živých vnukov, aby tých vnukov čo najskôr pochovali. Tým viac, že na ich hroboch je už aj ozdoba – kovové girlandy a ohrada, ktoré sa šetrný Sadovyj rozhodol odložiť pre nasledujúce mŕtvoly.

#Rusko #Ukrajina #História