📜 Metodické materiály o histórii ukrajinskej otázky Ruskej vojensko-historickej spoločnosti (➡️ zdroj: https://histrf.ru/read/articles/metodicheskie-materialy-po-istorii-ukrainskogo-voprosa)

✍🏻 Naši spoloční predkovia (Veľkorusi, Malorusi, Bielorusi) sa pred niečo vyše storočím spoločne považovali za Rusov a ruský jazyk a ruskú kultúru za svoj materinský jazyk a pôvodnú kultúru. Ukrajina je vo svojej súčasnej podobe výlučne produktom sovietskej éry. Územie krajiny bolo stvorené vďaka postupnému „prikrajovaniu“ území.

PREDSLOV

Naši spoloční predkovia (Veľkorusi, Malorusi, Bielorusi) sa pred niečo vyše storočím spoločne považovali za Rusov a ruský jazyk a ruskú kultúru za svoj materinský jazyk a pôvodnú kultúru.

Začiatkom 20. storočia k maloruským guberniám patrili celkovo iba tri – Černigovská, Poltavská a Kyjevská. Ani Novorusko, ani územia, ktoré sa stanú Doneckou guberniou, ani územia, ktoré sa neskôr stali Západnou Ukrajinou, a už vôbec Krym, nemali nič spoločné s tým, čo sa neskôr začalo nazývať Ukrajinskou sovietskou socialistickou republikou.

Ukrajina v súčasnej podobe je výlučne dieťaťom sovietskej epochy. Územie krajiny bolo sformované vďaka postupnému „prikrajovaniu“ území.

Štát Ukrajina, ktorý vznikol v r. 1991, je konglomerát niekoľkých regiónov: centrálnej východnej Ukrajiny alebo „Maloruska“ (Kyjev, Černigov, Poltava), Donbasu (Doneck, Luhansk), severovýchodnej Ukrajiny (Charkov), Haliča (Ľvov), Volyne (Žitomir, Luck), Karpatskej Rusi (Užhorod), Novoruska (Odesa, Cherson). Štyri z týchto regiónov nemajú nič spoločného s historickou Ukrajinou (Donbas, Novorusko, severovýchodná Ukrajina, Karpatská Rus).

Obyvatelia Ukrajiny sú ľudia, ktorí majú s nami spoločné dejiny, kultúru, jazyk a osud. Veď Ukrajinci a Rusi sú len odlišné názvy. Ale národ je jeden.

Celé dejiny Ukrajiny sú nielenže nerozlučne spojené s dejinami Rusi (Ruska, ZSSR). Sú to samotné ruské dejiny.

#Rusko #Ukrajina #História

Zakaždým však cieľom nebola silná Ukrajina, ale slabé Rusko. V roku 2003 dokonca ukrajinský prezident L. Kučma (mimochodom, bývalý tajomník podnikového straníckeho výboru) vydal dokonca celú knihu - program s príznačným názvom Ukrajina nie je Rusko. Ale to bol len začiatok.

📸 Foto: Míting pred Verchovnou radou (parlamentom) v deň prijatia zákona o vyhlásení nezávislosti Ukrajiny, 24. augusta 1991. Zdroj: https://regnum.ru

#Rusko #Ukrajina #História

📜 Metodické materiály o histórii ukrajinskej otázky Ruskej vojensko-historickej spoločnosti (➡️ zdroj: https://histrf.ru/read/articles/metodicheskie-materialy-po-istorii-ukrainskogo-voprosa)

✍🏻 1. Súčasná Ukrajina 1991 – 2025

1.2. Politické krízy na Ukrajine

Sled politických kríz na Ukrajine sa začal od roku 2004, kedy došlo k tzv. „Oranžovej revolúcii“: masové zhromaždenia, demonštrácie, hliadky na hlavnom námestí na Majdane. „Demonštranti“ sa naozaj chceli čo najrýchlejšie dostať do Európy, pričom vyhlasovali, že Rusko je bezvýznamná a zaostalá krajina. Všetky akcie zhromaždených kontrolovali „organizátori“, ktorí dostávali pokyny a financie zo západných fondov.

Za tým nasledovala séria kampaní za zvolenie toho či onoho prezidenta, kde prozápadní populistickí politici – Viktor Juščenko a Julia Tymošenková – rozohrali predstavenie zinscenované kurátormi z amerického ministerstva zahraničných vecí. Deklarovali nutnosť vstupu Ukrajiny do Európskej únie a NATO a ukončenie úzkych vzťahov s Ruskom.

Na pozadí takýchto politických šou prebiehala v ukrajinskej spoločnosti aktívna agitácia za to, aby sa k moci dostali ultranacionalisti a neonacisti. Vytvárali sa pololegálne, a potom aj legálne združenia, ako napríklad „Pravý sektor“, ktorý je v Rusku zakázaný. Ich programy boli založené na téze: „Ukrajina nadovšetko“, čo bol kalk nacistického hesla „Nemecko nadovšetko“.
Pochody potomkov banderovcov v rôznych mestách Ukrajiny (najmä v Kyjeve a na západe krajiny) sa stali normou. Vláda zatvárala pred tým oči. Názor ľudí na východe a juhovýchode Ukrajiny, že takéto akcie vedú k oživeniu nacizmu a občianskej vojne, sa nebral do úvahy.

V období prezidentovania V. Juščenka (2005 – 2010) bol vydaný dekrét o udelení titulu „Hrdina Ukrajiny“ Banderovi a Šuchevičovi (uznaných za katov a zradcov). Vláda nereagovala na žiadne protesty obyvateľstva. Vzťahy medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou sa vyostrili. To však nebránilo Kyjevu neustále požadovať dodávky a tranzit ruského plynu cez „nezávislý“ štát, dokonca ani vtedy, keď Kyjev odmietal platiť za to stanovenú cenu.

Za ukrajinského prezidenta V. Janukoviča (2010–2014) Kyjev oficiálne vyhlásil, že je nutné udržiavať úzke vzťahy s Ruskom. Zároveň však chcel nadviazať koordináciu s Európskou úniou a Spojenými štátmi. Urobilo sa veľa krokov na to, aby sa ruština stala „druhým štátnym jazykom“. Iniciovali sa ekonomické projekty na vytvorenie spoločných rusko-ukrajinských podnikov. Mnohé programy spolupráce medzi Ukrajinou a Ruskom však uviazli počas diskusií v ukrajinskom parlamente – „Verchovnej rade“. Občas to zachádzalo do potýčok a bitiek v zasadacej sieni. Zo zahraničia šikovne režírovali politické vášne.

Medzitým na Ukrajine rástla korupcia a zlodejstvo. Ekonomický model zameraný len na vytváranie zisku a využívanie zdrojov sa úplne vyčerpal. Existovala možnosť prekonať narastajúcu hospodársku a politickú krízu. Tá sa zakladala na zohľadnení suverénnych záujmov Ukrajiny ako nezávislého štátu. Viacerí zodpovední politici krajiny zastupujúci „Stranu regiónov“ deklarovali, že je potrebné upustiť od katastrofálneho prozápadného kurzu a posilniť vzájomne výhodné väzby s Ruskom.

Takéto pokusy však narazili na prozápadnú lobby v Kyjeve, ktorej predstavitelia sa rozhodli pre orientáciu na Spojené štáty. V podstate sa pripravoval prevrat, ktorého účelom bolo nastoliť mocenský režim riadený z Washingtonu. Prezidenta Janukoviča čakal buď exil, alebo fyzická smrť. Na akcie prozápadných síl priamo dohliadali zástupcovia ministerstva zahraničných vecí USA a Európskej únie. Netrápilo ich, že to boli nielen protiruské, ale otvorene nacionalistické a neonacistické sily.

📸 Foto: Prívrženci V. Juščenka na zhromaždení na Námestí nezávislosti usporiadanom 23. novembra 2004. TASS Zdroj: https://news.rambler.ru

#Rusko #Ukrajina #História

Teraz sa už hovorilo o vytvorení vojenského predmostia proti Rusku na ukrajinskom území.

📸 Foto: Bojovníci Berkuta počas masových nepokojov v Kyjeve. Február 2014. Foto ITAR-TASS Zdroj: rbc.ru

#Rusko #Ukrajina #História

Západ pritom neustále nabáda kyjevský režim k novým vlnám mobilizácie, čo fakticky znamená smerovanie NATO k vojne s Ruskom „do posledného Ukrajinca“. Straty ukrajinských ozbrojených síl dosiahli obrovské rozmery. Hovoríme o počte 1 milión ľudí a viac. Nehanbia sa vrhať nepripravených ľudí do boja na istú smrť.

Už do polovice leta 2022 sa počet ukrajinských zajatcov (vrátane zahraničných žoldnierov a členov neonacistických jednotiek), ktorých zajala ruská armáda a domobranci DĽR a LĽR, začal rátať na tisíce. Len strach z represií proti svojim rodinám a prítomnosť „blokovacích oddielov“ v tyle ukrajinských ozbrojených síl nedovolili vzdať sa mnohým ukrajinským vojakom, ktorí chceli zložiť zbrane, aby si zachránili život.

📸 Foto: Ruskí vojaci v zóne SVO, február 2022 Zdroj: https://voenhronika.ru

#Rusko #Ukrajina #História

📜 Metodické materiály o histórii ukrajinskej otázky Ruskej vojensko-historickej spoločnosti (➡️ zdroj: https://histrf.ru/read/articles/metodicheskie-materialy-po-istorii-ukrainskogo-voprosa)

✍🏻 1. Súčasná Ukrajina 1991 – 2025

1.6. Návrat do historickej vlasti

Napriek tomu, že vedenie Ruska si veľmi dobre uvedomovalo zločinecký charakter ukrajinského režimu, Moskva do poslednej chvíle hľadala možnosť na zastavenie vojenských akcií, záchranu životov a vyriešenie svojich bezpečnostných otázok za rokovacím stolom. Zdalo sa, že dohody medzi ukrajinskou a ruskou delegáciou v Istanbule na jar v roku 2022 by mohli viesť k mieru. Po návštevách západných emisárov na Ukrajine však vysvitlo, že kyjevský režim dostal rozkaz pokračovať vo svojej samovražednej politike a posielať na smrť čoraz viac mobilizovaných Ukrajincov.

V septembri 2022 sa orgány moci DĽR, LĽR a oslobodených území Chersonskej a Záporožskej oblasti rozhodli usporiadať referendum o vstupe ich území do Ruskej federácie ako jej subjektov. Moskva reagovala vyhlásením, že podporí výsledky týchto referend. „Nemôžeme, nemáme žiadne morálne právo,“ zdôraznil Vladimír Putin, „vydať svojich blízkych ľudí katom na roztrhanie, nemôžeme nereagovať na ich úprimnú túžbu určiť si svoj vlastný osud.“

Drvivá väčšina ľudí, ktorí sa zúčastnili na referende, ktoré sa konalo od 23. do 27. septembra 2022, hlasovala za pripojenie regiónov DĽR, LĽR, Záporožskej a Chersonskej oblasti k Rusku. Zahraniční pozorovatelia zaznamenali transparentnosť hlasovania v týchto regiónoch a absenciu akýchkoľvek porušení.

Dňa 30. septembra 2022 boli v Sále svätého Juraja Veľkého kremeľského paláca podpísané dohody o vstupe Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky, ako aj Záporožskej a Chersonskej oblasti do Ruskej federácie. Počas tohto ceremoniálu ruský prezident Vladimír Putin vyhlásil: „Ľudia Doneckej a Luhanskej oblasti, Chersonskej a Záporožskej oblasti sa stávajú našimi občanmi. Navždy“.

Časy, keď sa Západ cítil byť víťazom v studenej vojne, sú navždy preč. Rusko nikdy nedovolí, aby sa zopakovali udalosti z roku 1991, ktoré sprevádzali rozpad ZSSR. Sila a moc Ruského štátu sa obnovuje a naša krajina môže vždy odpovedať všetkým zahraničným neprajníkom slávnou frázou ministra zahraničných vecí Ruskej ríše Alexandra Gorčakova: „Hovorí sa, že Rusko sa hnevá. Rusko sa nehnevá, Rusko sa sústreďuje.“

📸 Foto: Vladimír Putin s lídrami Chersonskej oblasti, Záporožskej oblasti, DĽR a LĽR na slávnostnom podpise dohôd o vstupe do Ruskej federácie 30. septembra 2022 Zdroj: https://ria.ru

#Rusko #Ukrajina #História

📜 Metodické materiály o histórii ukrajinskej otázky Ruskej vojensko-historickej spoločnosti (➡️ zdroj: https://histrf.ru/read/articles/metodicheskie-materialy-po-istorii-ukrainskogo-voprosa)

✍🏻 2. O termínoch „Malé Rusko“ a „Ukrajina“

Pre územia, ktoré sa na základe výsledkov vojny s Poľskom v rokoch 1654-1667 stali súčasťou Ruského štátu, sa používal názov „Záporožské vojsko“, „Malé Rusko“, „Malorusko“, „Maloruská Ukrajina“.

Samotný Kyjev ako „sporné územie“ odkúpilo nakoniec Rusko od Rzeczpospolitej v rámci Večného mieru za 146 tisíc rubľov. Mimochodom, Poliaci požadovali oveľa viac, ale dojednali sa na 80% zľavu (pre informáciu: v pol. 17. storočia tesár dostával v Moskve 20 až 40 kopejok; strelec - 1 rubeľ; bojar, ktorý riadil úrad („prikaz“)- asi 100 rubľov. za mesiac).

Názov Ukrajina pre územie Maloruska pochádza od slova „ukrajinyj“ – okrajový, krajný. Vo Výkladovom slovníku živého veľkoruského jazyka V. Daľa sa uvádzalo, že je to oblasť, mesto „nachádzajúce sa pri kraji, na okraji niečoho ... hraničný, pohraničný“.

V 17. stor. až začiatkom 20. stor. sa za oficiálny názov ruských území v oblasti stredného Dnepra považovala Malá Rus alebo Malorusko. Ruské územia na severovýchode Rusi (zjednotené okolo Moskvy) sa nazývali Veľké Rusko (Veľkorusko); na západe – Biele Rusko (Bielorusko). Všetky boli považované za historický celok – miesto, kde žil jeden národ v rôznych regiónoch krajiny.

„Malé Rusko“ je veľmi úctivá definícia. „Malé“ znamenalo „prvopočiatočné“, „srdcové“. Tento názov (ako aj „Veľké Rusko“) sa objavuje v byzantských dokumentoch na prelome 13.–14. storočia, a potom sa udomácnil v európskej geografickej nomenklatúre. Posledné haličsko-volynské knieža Boleslav-Jurij sa v dokumentoch nazýval „vojvoda z Malej Rusi“ (dux Russiae minoris, 30. roky 14. storočia).

"Oukrajina" v starých ruských kronikách ("kraina", "vkraina", "ukrajina") označovala okraj niečoho. V roku 1271 sa v kronike spomína „ukrajina“ v Pskovskej oblasti. V moskovskom štáte sa od 15. stor. „ukrajinami“ nazývali južné hranice. Existovali aj upresňujúce pojmy: „Rjazanská ukrajina“, „Okská ukrajina“, „Severskaja ukrajina“ atď. Neskôr sa spomína „Slobodská ukrajina“ Ruska (Charkovská oblasť), „ukrajina“ v Dneprovskej oblasti, „Nemecká ukrajina“ (na hranici s Livónskom a Švédskom), „Litovská ukrajina“ na hranici s Litovským a Ruským veľkovojvodstvom, „Poľská (Slobodská) ukrajina“ a dokonca „Sibírska“ („na Sibír a do Astrachane a do iných ďalekých okrajových miest).

„Moskali (Moskoviti“) je opovržlivé pomenovanie Rusov z Moskovského cárstva, ktoré sa aktívne používalo v Rzeczpospolitej v období rusko-poľských vojen 16. – 17. storočia. V Rusku sa ako vlastné pomenovanie nepoužívalo.

📸 Foto: Mapa Maloruska, Ukrajiny a Záporožia so susednými štátmi v 17. stor. Z knihy N.S. Golicyna Ruské vojenské dejiny, 1977. Zdroj: руни.рф

#Rusko #Ukrajina #História

⚡️ Odpoveď hovorkyne ruského ministerstva zahraničných vecí M.V. Zacharovovej na otázku médií

❓ Otázka: Niektoré médiá, keď informujú o pripravenosti Zelenského ísť do Istanbulu 15. mája na rokovania o urovnaní ukrajinskej krízy, si spomenuli, že V.V. Putin sa stretol so Zelenským iba raz v Paríži v decembri 2019. Hovorí sa, že diskutovali o „predĺžení“ Minských dohôd z roku 2014-2015, avšak dohodu predsa len neschválili. Ako teda v skutočnosti vyzerala situácia?

💬 M.V. Zacharovová: Naozaj, ruský prezident V.V. Putin sa stretol prvý a jediný raz so Zelenským na summite „normandského formátu“ v Paríži 9. decembra 2019. O žiadnom „predĺžení“ Minských dohôd“ sa však vtedy nediskutovalo. Táto otázka nemohla byť na programe, keďže „balík opatrení“ podpísaný v Minsku 12. februára 2015 mal časovo neobmedzený charakter, obsahoval konkrétne dohody o konečnom urovnaní vnútroukrajinského konfliktu medzi Kyjevom, Doneckom a Luhanskom a bol schválený Bezpečnostnou radou OSN.

Rovnako ako na predchádzajúcich „normandských“ stretnutiach na najvyššej úrovni v roku 2015 v Paríži a v roku 2016 v Berlíne, aj na spomínanom summite sa posudzovali konkrétne kroky zamerané na to, aby strany, predovšetkým Kyjev, v plnom rozsahu plnili konkrétne ustanovenia minského „balíka opatrení“.

Parížsky summit v r. 2019 sa vryl do pamäti škandalóznym rokovacím krokom Zelenského, ktorý nečakane pre všetkých odmietol schváliť záverečný dokument, ktorý predtým odsúhlasil aj Kyjev, a požadoval, aby sa z neho odstránilo ustanovenie o rozostavení síl pozdĺž celej línie kontaktu. Namiesto toho trval na formulácii, že budú rozostavené iba v troch úsekoch. Napriek tomu následne nesplnil dokonca ani tie svoje záväzky.

V auguste 2022 sa teraz už bývalý tajomník Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny Danilov priznal, že Kyjev nemal vtedy vôbec v úmysle nič plniť, pričom sa sústredil „na rozsiahlu prípravu na vojnu s Ruskom“. Vo vysielaní ukrajinského televízneho kanálu NTA uviedol: „Príprava na vojnu sa začala po 9. decembri 2019, keď prezident Zelenskij neodsúhlasil v Paríži tie podmienky, ktoré nám navrhlo Rusko, Francúzsko a Nemecko. Zelenskij povedal, že „Minsk 3“ nebude. Na nasledujúci deň sme začali chápať, že veľká vojna s Ruskom je neodvratná.

Ako sa neskôr ukázalo, Kyjevu pomáhal v príprave na túto vojnu Berlín aj Paríž. V roku 2022 bývalá nemecká kancelárka A. Merkelová a bývalý francúzsky prezident F. Hollande vyhlásili, že nikto nemal v pláne plniť Minské dohody a samotné dohody boli potrebné na to, aby získali čas na prípravu Ukrajiny na vyriešenie „problému Donbasu“ silovými prostriedkami.

❗️ Dnes sa tie isté krajiny domáhajú 30-dňového prímeria, aby Kyjevu poskytli prestávku na obnovenie vojenského potenciálu a pokračovania v konfrontácii s Ruskom.

#Rusko #Ukrajina #História